Teraz je čas jednoduchého smútku. Ten sa musí odplaviť so slzami a to, že Poliaci a ďalší ľudia po celom svete držia pri sebe, pomáha uniesť ťaživosť situácie. Je to veľmi kruté vytrhnutie z apatie a rutiny bežného života, ale aj takéto momenty pomáhajú viac si uvedomiť hĺbku a hodnotu ľudského života.
Pred návratom do bežného života sa však vynárajú náročné otázky: Ako sa dá nájsť pokoj a vyrovnanosť v živote, keď smrť kráča stále za nami? Ona až príliš často prichádza neohlásená. Je možné ju ignorovať a vytesniť, utekať pred ňou tak dlho ako sa len dá. To je však tá najmárnejšia snaha - čim dlhšie a viac budem pred vedomím smrti utekať, tým väčšie zúfalstvo to bude, keď skutočne príde.
Na jednej strane dávne heslo Memento mori (Pamätaj na smrť), na druhej je mi jasné, že sa na ňu nedá úplne pripraviť. Je tu príliš očividná bezmocnosť - neviem ani kedy ani ako zomriem ja či ktokoľvek z mojich blízkych. Tvárou v tvár tejto bezmocnosti môže všetko stratiť zmysel: Prečo sa snažiť o nejaký cieľ, hľadať v niečom zmysel, keď zajtra môže byť celá snaha zmarená smrťou?
Útechu, nádej a zmysel nachádzam v tom, čo pokračuje až za smrť. Ak by ma mali naplniť len projekty a ciele končiace s ľudským životom, tak do toho nechcem ísť, lebo je len otázkou času, kým sa smrť týmto plánom vysmeje.
Verím však v projekty a plány, ktoré tu len začínajú a budú pokračovať aj po smrti. Verím, že ľudská duša je nesmrteľná a preto obetavosť, milosrdenstvo a vzťahy lásky pretrvajú aj cez smrť. Budujem vzťah s živým a milujúcim Bohom, ktorý jediný má moc napraviť všetky krivdy a uzdraviť všetky zranenia a rany, ktoré dostávame. Preto je aj v tejto chvíli nezmyselného utrpenia a smrti prítomná nádej budúceho uzdravenia.
Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v Neho a On vykoná. Žalm 37,5
